jurajjanošovský

Keď som diskutoval niekedy v októbri 1989 s mladými britskými konzervatívcami o demokracii  obhajoval som reálnosocialistický model jednej strany, tézou “že demokracia nie je matematický problém“. Stojím si za tým aj dnes: demokracia nie je vecou „počtu“ politických strán, ale reálnej demokracie. (a to aj súc poučený kolapsom v roku 1989,aj ponovembrovou realitou): Protagonisti vymenili ideológiu a bez akéhokoľvek ohľadu na demokraciu- rovnako vládnu- v mnohých stranách- spolu s najhlúpejšími aktivistami, kedysi ideového oponenta. Používam túto tézu ( že politické hodnoty nie sú funkciou matematického počtu), aj pri úvahe k výročiu vzniku Slovenskej republiky. Nie je možné ho hodnotiť , podľa toho, či je lepšie žiť v malom (bezvýznamnom) štáte, alebo väčšom (málovýznamnom) štáte…Koniec-koncov, aj tak je pre malé štáty dôležitejšie v akom integračnom kolose „(ne-) prosperujú“… Napríklad:  ako hýčkaná súčasť sovietskeho bloku mala ČSSR určite lepšiu situáciu, vrátane politickej váhy, ako v nesvojprávnej Európskej únii, pod americkou kuratelou. A to napriek výhodám „návratu“ do Európy. Naviac keď západná Európa nás prijala – v americkom záujme – najmä preto, aby sa USA politicky, a predovšetkým vojensky, dostali na hranice Ruska. Európa nám dovolila podieľať sa na dividendách z päťstoročnej kolonializácie a krvou mnohých vojen spriahnutou integráciou. Teraz, keď, začíname vnímať brachiálne sily, aj  v súčasnosti drancovaného tretieho sveta, sa ocitáme v mohutných demografických (emigrantských) vlnách, a naše proeurópske nadšenie rýchlo chladne (tuhne)….

Pod stromček som dostal Švihlikovej štúdiu“ Ako sme sa stali kolóniou“, vypočul som si, že v zahraničí študuje temer 30 000 slovenských vysokoškolákov, že cez sviatky začali búrať bratislavské PKO ( Park kultúry a oddychu). Opäť som si uvedomil, že žijem dobu búrania (a exhibícii „búračov“) a čo je horšie aj dobu buranov ( slangový výraz pre arogantného a hlúpeho vidiečana – pozn.autora). Na Slovensku vyvážame inteligentných mladých ľudí a dovážame montážne linky ( naposledy sme „získali“ Land Rover – postaví na 400 hektároch najkvalitnejšej čiernozeme pri Nitre svoju „montážnu linku“) . Nemyslím si, že naše vlády  majú veľký priestor pri vyjednávaní s konzorciami o investíciách (a zdá sa, že ak prijmeme TTIP, nebudú mať žiadny…). Buranmi sa však stávajú, keď sa svojou nemohúcnosťou a hlúposťou chvastajú.

Keď sme vypredávali tuzemský priemysel a likvidovali prosperujúce poľnohospodárstvo vnímal som privatizačnú garnitúru ako alianciu hlupákov a gaunerov. Hlupáci papagájovali primitívne heslá o hlúpom verejnom vlastníctve ( a správe majetku) a popritom „spravovali“ verejný majetok ako hlúpy gazda – predávali konkurencii, hlboko pod cenu, bez akýchkoľvek záruk. V alianci s nimi fungovali „múdri“ gauneri, ktorí vedeli, že nastal čas, kedy „socialistické“ glótové rukávy majú šancu konvertovať na haciendy v Karibiku, náručia missiek a funkčné kontá či portfólia. Stačilo „obtiahnuť“ držiteľov kupónových knižiek, či zahanbiť občanov -spoluvlastníkov verejného majetku. Historicky unikátne zbojstvo previedlo obrovský majetok do súkromných rúk. Aliancia gaunerov a hlupákov ( za nízke provízie) ho odovzdala zahraničným bankám. Privatizácia bánk na Slovensku bola čítankovým príkladom fungovania tejto aliancie. Na Slovensku za administrácie „ľavicovej“ Brigitty Schmognerovej, všetky dubiózne bankové úvery  ( približne za 190 mld. korún) previedli na ťarchu daňových poplatníkov ( a budú ich splácať ešte deti ich detí). Následne, za pusu, domáce banky odovzdali  globálnej finančnej oligarchii. Pritom posledný federálny premiér Jan. Strásky, na plné ústa zverejnil, že dlhy bánk vznikli na základe politického rozhodnutia úvermi rýchlo previesť verejný majetok do súkromných rúk.

Slováci, slovenskí občania, geneticky nadstavení storočiami cudzej nadvlády, si overili, že vláda úspešnych gaunerov je menej nákladná, ako vláda ambicióznych reformátorov ( nádejných zlodejov). Preto sú slovenskí voliči konzervatívni, volia zlodejov pri moci. Vo viere, že je to lepšie ako pripustiť k moci lačných, hladných kritikov, ktorých politickým programom spravidla nie je programová zmena ( tá koniec-koncov v krajine limitovanej suverenity ani nie je možná). Politické programy reformátorov začínajú a končia ambíciou vystriedať starých zlodejov novou garnitúrou.

Nuž a preto – na Slovensku – vládnu a ešte chvíľu budú vládnuť búrači a burani…