jurajjanošovský

Otázky v nadpise sú možno iba krátkym testom vašej triednej ( sociálnej) príslušnosti. V svätom presvedčení zástancov kladných odpovedí testových otázok je možno nájsť zaradenie respondenta do generačných, kultúrnych, dokonca geografických či národných skupín . Dobre položené otázniky teda potvrdzujú, že politika je z podstaty triedna záležitosť a že v politike ide až „v prvom rade“ o záujmy, najmä záujmy ekonomické, finančné, vojenské či kariérne.

Potvrdili to aj udalosti v novembri 1989.

A vývoj po nich umožňuje mapovať politické sily v ňom, ich dozrievanie, obdobie plodnosti i následnú degeneráciu.

Revolučné zmeny štartovala silná reformná frakcia v KSČ, odpovedajúca na „prestavbu“ odštartovanú v KSSZ. . Pripravoval sa XVII.zjazd strany so zásadnými personálnymi i politickými zmenami – do dôchodku už odišiel V. Biľak, M.Jakeš bol zdiskreditovaný nielen nahrávkami svojich vystúpení, ale bolo stále videteľnejšie, že „politbyro“ už  „nestačí s dychom“ dynamickej dobe. Schyľovalo sa k „novej“ ústave, už bez vedúcej úlohy KSČ, k „otvoreniu“ hraníc a najmä k reforme hospodárstva – v podstate na konvergenciu socializmu ku kapitalizmu. (M.S.Gorbačov vytýčil konvergenciu ako „strategickú stranícku líniu“ a tento proces eufeminicky  nazval budovanie „spoločného európskeho domu). Tieto tendencie mali subjektívne i objektívne príčiny. Dve generácie žili v mieri a to významne zmenilo hodnotové priority.  Tie vojnové (mier, život, ľudská dôstojnosť) sa stali prehliadaným štandardom a výrazne vzrástli konzumné ambície ( hospodársky rast, životný štandard a najmä spotrebiteľské nároky). Rozdelený svet prekážal, rovnako ako rovnostársky orientovaný socializmus. Zásluhovosť sa stala kryptogramom pre mocenské ambície, najmä štátnej byrokracie. Nie náhodou sa perzonifikovali reformné ciele s protagonistami štátneho a straníckeho aparátu (R. Hegenbart, A.Lorenc, L.Adamec,  neskôr M. Čalfa a M. Čič ) . V dynamickom revolučnom diani neudržali však iniciatori kontrolu ( moc). Proti kontinuite  bola hospodárska nomenklatúra ( jej akčnou zložkou bolo nielen zopár „expertov“z prognostických ústavov, ale najmä stranícka nomenklatúra, pôsobiaca na ministerstvách a v hospodárskej sfére). Celkom pragmaticky   odhadli, že kapitalizmus sa nedá reštaurovať v čele s Komunistickou stranou a rýchlo konvertovali na pozície dovtedy marginálneho disentu a jeho západných sponzorov. Kvázisocialistická  nomenklatúra brala ako neodôvodnenú krivdu, že hoci jej postavenie, moc a zodpovednosť boli zrovnateľné s manažérskymi špičkami na Západe, ich sociálny status bol  „socialistickou“ ideológiou podviazaný. Veľké rezidencie, jachty, rýchle autá, veľké bankové kontá, luxus boli „ideologicky  neprípustné…. K tomu sa pripájali ďalšie záujmy – generačné: „normalizatori“ zablokovali generačné zmeny ( často s logicky odôvodnenou nedôverou k zmenám, ktoré ich mohli vystaviť riziku postihov za mocenské prešľapy voči odporcom). Silnejúci byrokratizmus ( pragocentrizmus) pravidelne, každých dvadsať rokov, vytváral napätia na Slovensku, dlhodobe však bol odmietaný aj na Morave, či v ďalších regionálnych centrách. Priestor ( neočakávane a iracionálne) otvorilo sovietske vedenie, vytvorilo mocenské a ideologické vákuum do ktorého rýchlo expandovali USA a euroatlantické štruktúry.

Samostatnou kapitolou bol málopočetný, ŠTB prešpikovaný a kontrolovaný, disent, pohodlne operujúci na devízových dotáciách Sorosových a iných – oficiálnych amerických nadácii, o ktoré sa delil, s emigrantami okolo Slobodnej Európy, v parazitickom spolužití.. Jeho nezáujem o zmenu ukazuje aj to, že V. Havel a spol. neboli počas novembrových udalostí dokonca ani v Prahe a na Hrádečku sa odohrával jeden z široko-ďaleko známych „mejdanov“. Diskutabilní umelci a marginalizovaní bývalí stranícki funkcionári v disente stratili (alebo nikdy nemali) skúsenosti s organizáciou štátu, hospodárstva, verejného a politického života. A nemali ani veľa chuti vymeniť pohodlie „politického disentu“ za rizikové verejné  funkcie. Dobre fungujúca ŠTB odrádzala aj tých, ktorí mali osobné mocenské ambície. Na základe koordinovaného mediálneho projektu, sa však podarilo „pobúriť“ verejnosť. Inscenácia „násilia“ pri pokojnej manifestácii – s neexistujúcim „mŕtvym“ študentom Šmídom bola, v eufórii „prestavby“,  vlastne neočakávanou štartovacou príležitosťou uplatniť mnohé politické záujmy, dovtedy zauzdené fungujúcim stranícko-štátnym systémom.  Štátna administratíva, v domnení, že nemá v spoločnosti alternatívu, a v strane „opozíciu“, sa chopila iniciatívy. Štátne špičky ( L.Adamec, O. Krejčí a i.) si uvedomili si, že disent je odkázaný na ich manažérske kapacity a pokúsili sa ovládnuť situáciu. Nepočítali však s hlbokou rozkladu Sovietskeho zväzu a podcenili aj hlad po „víťazstve“  amerického vojensko-priemyselného komplexu. S ním sa snúbila aj  potreba západných rozviedok a sovietológov prezentovať svoje úspechy a odôvodniť skonzumované  „granty“ či založiť na nové.. V architektúre likvidácie Východného bloku však všetko stálo na základoch – na ambícii finančných žralokov- dostať sa k obrovským zdrojom a trhom. Aj obrovský majetok socialistického Československa ( 15.-17. najvýkonnejšej svetovej ekonomiky) bol v Novembri 1989 neodolateľným lákadlom. Kŕdle expertov prišili sa priživiť na „kontrarevolúcii“ a aranžovať reštauráciu kapitalizmu, najmä zmenu vlastníckych pomerov. Československo ( ale  nielen ono) sa stalo klondikom pre emigrantov, reštituentov, vyviazaných agentov západných i východných spravodajských centrál. Len bankári ostávali trpezliví, vedeli, že rozhodujúca časť lúpeže storočia skončí, tak-či-tak ,na ich kontách.

Ako pri každej revolúcii, na čas, sa suverénnom stali masy, občianska verejnosť, my – ľud! Ľud je onen buldozér, ktorý rozbíja starý systém, zastrašuje jeho potencionálnych obrancov. Ľud zdvíha na piedestál nových „vládcov“. Naivná „socialistická“ verejnosť bola nepripravená, a odrazu, konfrontovaná so sofistikovaným politickým marketingom, modernými manipulatívnymi technikami založenými na sociálnych vedách – sociológii, psychológii, etológii, politológii. Neskúsená nedokázala ( a nemohla) čeliť  účinným  komunikačným postupom. „Revolúcia“ sa pásla na vznešených heslách: Pravda zvíťazí!. Moc se k lidu navrací!, Dosť bolo Prahy!,  Politický program revolúcie – ktorú organizovalo Občianske fórum a neskôr na Slovensku Verejnosť proti násiliu bol adresovaný straníckym a štátnym orgánom. Aktivisti žiadali vyšetrenie udalostí v Prahe (najmä „smrť“ študenta M. Šmída), demokratizáciu – odstránenie vedúcej úlohy  KSČ a zakladanie politických strán mimo Národného frontu, odluku cirkvi od štátu, hospodárske reformy a účasť verejnosti na riadení podnikov,  S odstupom doby je možné zistiť, že ani niekoľkoročné vyšetrovanie, za pomoci expertov z USA a Izraela nerozkrylo udalosti Novembra 1989, účasť rozviedok a agentúr, na mediálnom využití situácie. Miesto rozluky cirkvi a štátu bol uzavretý „konkordát“, čo je dohoda o zrastení cirkvi a štátu, a štát sa zviazal s naboženskou doktrínou. Demokratizácia skončila v strate suverenity a zriadení protektorátu, keď zahraniční diplomati realizujú politické rozhodnutia svojich materských krajín a nominujú kľúčových členov provincionálnej vlády. Varšavskú zmluvu vystriedalo NATO a dokonca sme nútení za cudzie záujmy bojovať vo vzdialených krajinách. Hospodárska reforma socialistickej ekonomiky sa nerealizovala, bankový systém bol temer bezplatne odovzdaný západným bankám, bol zlikvidovaný domáci priemysel a poľnohospodárstvo, Účasť pracujúcich na riadení je témou iba oplzlých vtipov a žartov na mejdanoch Klubu 500 ( najbohatších), zahraniční vlastníci o takom čude, ani nepočuli,a odbory najmä prevádzkujú majetok bývalého ROH  Krajina sa premenila na montážnu linku pre cudzie korporácie  a pracovná sila sa používa pre výhodu nízkej ceny práce na jednoduché práce alebo sú ľudia nútení za prácou emigrovať. Politický program, ktorým protagonisti oslovili verejnosť  bol postavený na premise, že nejde o protisocialistické vystúpenie, ale o hľadanie „lepšieho“ socializmu.

V celoštátnej televízii vystúpil 16,12.1989 nastupujúci prezident V. Havel a uviedol: “ Dvacet let tvrdila oficiální propaganda, že jsem nepřítel socia­lismu, že chci v naší zemi obnovit kapitalismus, že jsem ve službách světového imperialismu, od něhož přijímám tučné výslužky, že chci být majitelem různých podniků a vykořisťovat v nich lidi, a tak dále a tak dokola. Byly to všechno lži, jak se záhy přesvědčíte…“:

V Trestnom zákonníku sa podvod definuje takto: …“ Kto na škodu cudzieho majetku seba alebo iného obohatí tým, že uvedie niekoho do omylu alebo využije niečí omyl….

Porovnaním definície s realitou je možné preukázať, že v Novembri 1989 išlo podvod organizovanej skupiny ľudí…