jurajjanošovský

Priznám sa, že som zhrešil. Domnieval som sa, že dnes už ťažko nájsť človeka, ktorý by si robil ilúzie o retrofašizme… Myslel som si, že sa už nenájde „politik“, ktorý sa domnieva, že vojnový slovenský štát bol suverénnym rozhodnutím jeho občanov. (Ono to neplatí, ani o súčasnej Slovenskej republike, organizátori rozdelenia Československa sa báli referenda, ako čert svätenej vody). Dokonca môj exotický „spoločník“  tvrdil, že Slovenský štát  vznikol, už vyhlásením „autonómie“ na Žilinskej konferencii v roku 1938.Nezľakol som sa iba týchto účelových manipulácii s historickými faktami, nakoniec tie sa dajú ľahko vyvrátiť.

V prvom prípade ( o suverenite Slovenska) historickými záznamami o “pozvaní“ predsedu slovenskej vlády Jozefa Tisa do Berlína a zdokumentovaného Hitlerovho politického ultimáta.  Pri argumentácií  o  satelitnom štáte, nemožno obísť  záväzky a povinnosti Slovenského štátu, upravené do dvoch týždňov po jeho vzniku, v roku 1939, v Schutzvertrag ( Zmluva o ochrannom pomere medzi Nemeckou ríšou a Slovenským štátom) a jej  tajnom dodatku – tzv. Dôvernom protokole o hospodárskej a finančnej spolupráci.Ostatné fakty to ďalej potvrdzujú – spôsob, ako fungovali beráteri, formálne zamestnaní na nemeckom veľvyslanectve v Bratislave, kontrolujúci kľúčové miesta slovenskej vlády. Po rokovaniach v Salzburgu v roku 1940  nemeckí supervízori  už boli súčasťou priamej okupácie, s oprávnením nariaďovať. Ťažko budú „suverenitu“ Slovenska fašisti obhajovať proti faktom o vojenskej prítomnosti Nemecka, hneď od  vyhlásenia štátnosti na celom Považí, vrátane kontroly zbrojoviek a vydrancovania vojenských kasární a skladov ( bol vyvezený vojenský materiál za 5 mld. ). Rovnako je zdokumentované nemecké využitie územia na Slovensku pre útok na Poľsko (generál Engelbrecht dokonca ministrovi obrany Čatlošovi zavelil a generál Čatloš príkaz vykonal a  slovenská armáda východne od Tatier na poľské územie aj zaútočila…). No a nakoniec, v roku 1944, už  regulárne jednotky Wehrmachtu a SS Wafen pod vedením gen. Hofleho prikročili aj k priamej vojenskej okupácii satelitného štátu.

V druhom prípade ( suverenita „vyhlásená Žilinskou konferenciou“) tiež neobstojí „názor“ pred historickými dokumentami. V roku 1938 po Benešovom úteku z Prahy, síce vznikla Krajina slovenská a štát sa premenoval na Česko-slovenskú republiku, ale boli to rozhodnutia československého národného zhromaždenia a nie suverénnych štátnych orgánov na Slovensku . Dokonca aj Jozefa Tisu a ministrov „krajiny“ menoval Hácha, ako československý prezident  Neznepokojila ma ani argumentácia, že reči o vazalskom postavení Slovenska, sú iba dôsledkom „socialistického“ školstva. Ale fakt, že všeobecne známe skutočnosti sú pre pohrobkov retrofašizmu banálnym a ignorovateľným, argumentom. Že to je, pre nich,  len problém „propagandy“….Pripomenulo mi to fanatické presvedčenie, s ktorým niektorí chceli „vetru a dešti  rozkázat“….Pre fanatikov neplatia ani prírodné zákony, ani historické fakty… A obávam sa ani elementárne kultúrne pravidlá.

Keďže som išiel k diskusií o protiextrémistickom zákonodárstve   zamyslel som sa pred týmto stretnutím aj nad tým, prečo tak zúrivo pseudoliberálny režim útočí na retrofašizmus. Veď nebyť chýb a nedostatkov pseudodemokratických vlád, bol by neofašizmus, iba úbohou archaickou marginalitou. Prišiel som k názoru, že sa jedná o celkom obyčajný konkurenčný zápas. Asi najlepšia definícia fašizmu ( od J. Dimitrova) hovorí, že fašizmus  je  otvorene teroristická diktatúra najreakčnejších, najšovinistickejších a najimperialistickejších  oligarchov finančného kapitálu. V súčasnom svete, keď liberálne režimy poskytujú krytie tým istým oligarchom, je pre „liberálov“  fašistická doktrína, jej aktivisti a politické organizácie priamou konkurenciou na politickom trhu, kde sa hrá o kontrolu štátu, benefity s tým spojené a „sponzorstvo“ globálnej ( v našom marginálnom postavení – regionálnej) oligarchie. A tam, kde zlyhávajú „liberáli“,  ponúkajú oligarchom  „fašisti“ lacnejšiu ponuku. Perzekúciu ľavice, prísne represívne zákony, monopolnú propagandu a silný policajný štát, garanciu poslušných a lacných zamestnancov . Pri súčasnej korupcii oficiálnej politiky, neefektívnej propagande a strate kontroly nad spoločnosťou ako i  zjavnej schizofrénie súčasného liberalizmu, lokajsky posluhujúceho globálnemu kapitálu, je to asi atraktívna ponuka….Najmä, ak oligarchiu trápi aj demografia. Technologický pokrok znižuje potrebu pracovnej sily a tak miliardy ľudí – podľa Davosu a Bildenbergu – len míňajú energetické a surovinové zdroje na planéte. A sú explozívnym sociálnym prostredím. Nikto nemôže povedať, že by si globálna finančná oligarchia smrť stámilionov objednávala. Ale ak sa ľudia k fašizmu prihlásia a bude to mať genocídne rozmery, označia to za „prirodzený vývoj civilizácie“, ktorý nemali silu zastaviť….Viď nakladanie so sovietskymi vojenskými zajatcami, komunistami a rasove odlišnými skupinami počas II. svetovej vojny- a mlčanie Vatikánu aj „kultúrneho Západu“.

Podstatou sporu liberálnej demokracie a fašizmu je teda konkurenčný spor. Spor o to, kto dostane zákazku na výkon štátnej správy od globálnej oligarchie. Nechápem, prečo sa liberáli pri tom spore, ešte aj zosmiešňujú. Miesto toho, aby použili zdroje na zavedenie poriadku vo vlakoch kde neofašisti prevádzkujú poriadkovú službu, robia tejto aktivite široké mediálne promo. Stodvadsať policajtov bude čítať facebook miesto toho, aby vláda donútila železničných policajtov zdvihnúť zadok a z vyhriatych železničných staníc ich poslali do vlakov. Prípadne poslali tridsať policajtov na kritické úseky. Miesto toho zriaďujú politickú políciu a „dohľad nad myslením“….

Keby mal Jakeš toľko „rozumu“, že by všetky krajové divadlá museli naštudovať Havlovu „Záhradnú slávnosť“ a povinne ju museli navštíviť všetky školy a podniky, som si istý, že by sa November 1989 nekonal ( resp. omeškal o desiatky rokov).

Karol Krpala vo svojej štúdii upozorňuje, že mediálna kritika „radikálnej pravice“ neúspešnou liberálnou demokraciou, má vlastne opačný efekt – popularizuje fašizmus….

Potvrdzujem, keď som svojho „fašíka“ počúval, aké vízie spoločnosti majú, že naozaj najväčšiu službu ich propagácii robia tí, čo z ich vízii robia podpultový tovar…. „Radikálna pravica“ má trápny historický recept na zmenu: zjednotiť národ. Rozumej budeme sa mať lepšie, keď si všetci budeme myslieť to isté. Aby bolo jasné, čo si „treba“ myslieť budeme mať „expertov na myslenie“ Názorne: ak veliteľ HG bude fandiť vodnému pólu, budú všetci „plávať“. „Pravičiari“ chcú zveriť štát do rúk  „úspešných“ podnikateľov . ( Neviem či propagujú Kiskov model demokracie – štát patrí najšikovnejšiemu „lúpežnikovi“, alebo Babišov model- „štát je iba moja najväčšia firma“). Úspešný podnikateľ je ten, kto bude zamestnávať iba „súkmeňovcov“, a najmä je „náš“….Jeho šťastní robotníci a zamestnanci mu odkývajú, akí sú blažení, že ich pasie práve on…. Skromný majiteľ veľkého SUV, miliónového konta a verejnej funkcie…

Veľmi by ma zaujímal ich plán dobre fungujúceho štátu. Rozumiem tomu, že liberálni demokrati ich nemôžu pustiť do médii, lebo by svoje reformy „radikálni pravičiari“ začali tým, že by sa pokúsili zavrieť všetky korupčné peňazovody. A to dovtedy, kým funkcie nepreberú oni. Veľká väčšina liberálnych politikov, by tým okamžite stratila záujem o politiku a do roka by rozšírila rady propodnikateľsky orientovanej fašistickej strany u moci.

Mám obavy z budovania „policajného štátu“ aj „názorovej polície“. Sú to inštitúcie, ktoré fašisti nebudú musieť ani zakladať, len „príslušnikom „ vymenia manuály, a jede se dál….

Teda som proti cenzúre a za ochranu práva na názor z dvoch dôvodov. Nepoznám lepšie antifašistické opatrenie, ako nechať „hovoriť“ fašistov a len sa ich slušne pýtať na podstatu ich politiky, ukazovať dôsledky takejto politiky a historické skúsenosti s ňou, širokej verejnosti. Tým druhým je strach z toho, že im liberáli pripravia úplné inštrumentárium policajného štátu ( oni akurát vymenia tabuľky na ohradených táboroch a strohých budovách- miesto „Kapacity pre utečencov“ budeme mať „Kapacity pre ľavičiarov“)….