jurajjanošovský

V klinickej psychológii sa všeobecne považuje samovražda za príznak ( následok) psychickej choroby. Psychopat, ktorý sa rozhodne si dobrovoľne vziať život je spravidla postihnutý aj inými patologickými deficitmi: sociopatologickými, morálnymi, hodnotovými, či neschopnosťou odolávať stresu, náchylnosťou k skratovému rozhodovaniu a jednaniu. Koniec-koncov nie je unikátne, že psychopati sú aj literárne činní, známy je príklad markíza de Sade. ( Podľa neho je nazvaná aj jedna sexuálna úchylka – sadizmus) . Ani ja nie som priateľom „pálenia kníh“ a je jedno či to robilo NSDAP s knihami židovských autorov alebo „demokrati“ s marxistickou literatúrou. A staviam sa na obranu samovraha P. Pišťánka, ak by niekto chcel jeho knihy páliť.
Súčasný spor je však o inom: o štátom uloženej povinnosti čítať jeho knihy. Nemusia všetci zdieľať môj názor, že jeho produkcia nie je umeleckou literatúrou, ale grafomanským exhibicionizmom. Nie je nezvyčajné, že tanečníci, ktorí nevedia tancovať, tancujú nahí, aby pripútali pozornosť na seba. Nie je nezvyčajné, že sexuálne pasívni jedinci sa odhaľujú v parkoch. Priznávam právo P. Pišťánkovi uchádzať sa o pozornosť verejnosti svojimi exhibíciami, rovnako ako právo čitateľom čítať jeho texty, ak im spôsobuje takáto literatúra pôžitok, ak potrebujú svoje libido stimulovať pornografickými textami, vulgarizmami a expresívnymi literárnymi obrazmi.
Dnes som počúval obhajobu povinnosti čítať Pišťánkovo „umenie“ v RTVS. Riešením by bolo – vraj – vybrať niektoré „poviedky“ z knihy. Schéma profesionálnych pedagógov, že pornofilmy by sa mohli vysielať v rámci detských odpoludní, iba by sa najtvrdšie scény vynechali, nepovažujem za príspevok k diskusii. Považujem to iba za obranu nekompetentného rozhodovania.
V Trestnom zákone je definované že sa trestného činu dopúšťa ten kto „ vydá osobu mladšiu ako osemnásť rokov nebezpečenstvu spustnutia tým, že ju zvádza k záhaľčivému alebo nemravnému životu.“.
Pokiaľ vzdelávací systém má poskytovať deťom a mládeži informácie a podnety pre osvojenie si morálnych hodnôt je ukladanie povinnosti mladým ľuďom oboznamovať sa s dekadentnými psychopatologickými exhibíciami nielen nemravné ale v právnom štáte by bolo dokonca trestné.
Vulgárnoliberálne koncepty, snaha módne postoje legitimizovať uložením „povinnosti“ sú absurdným príkladom súčasného stavu štátom garantovaných verejných služieb. V tomto prípade vzdelávania. Korupcia a komerčné záujmy sú viditeľne prítomné vo fungovaní štátu – všeobecne sa akceptuje že marketingové záujmy sú prítomné napr. v liekovej politike štátu, pri štátnych zákazkách. Vyšší úradníci si neformálne robia  nároky na dividendy zo svojho postavenia . Nižší sa uchádzajú o svoje povýšenie iniciatívami, o ktorých si myslia, že im dláždia cestu k „lepším“ funkciám. Odmietam však tolerovať, aby sa rukojemníkom nízkych ambícií úradníkov ministerstva školstva a jeho „odborných“ pracovísk stali deti a študenti . Pokiaľ by mala škola formovať civilizačné hodnoty mladej generácie je pre mňa neprijateľné, že v „povinnej literatúre“ absentujú diela Jesenského, Jilemnického, Vančuru, G.Greena , E.E.Kischa, G.Grassa a  študentom je uložená povinnosť oboznamovať sa s dekadenciou Pišťánka a Tarageľa. Pre prípadných oponentov uvádzam, že som aktívny ateista a kritik vplyvu cirkví na verejný život. Myslím však, že morálne zásady a slušnosť nie sú abstraktné dogmy, ale historicky generované princípy uľahčujúce fungovanie spoločnosti a ohraničujúce slobodu jednotlivca, tak, aby sa on i spoločnosť, v ktorej žije kultivovali.

Nemyslím si, že dobové víťazstvo liberálnych dogiem by oprávňovalo meniť humánnu spoločnosť späť na zvieraciu džungľu pudov a nízkych záujmov.