Včera som sa zúčastnil prezentácie knihy Michala Macháčka „Gustáv Husák“, ktorú v Univerzitnej knižnici moderoval M. Šimečka -čerstvý laureát Kiskovej ceny Radu Ľudovíta Štúra prvej triedy.
Hlásil som sa do diskusie, lebo som chcel oceniť oboch protagonistov večera za odvahu. Českého historika Macháčka za odvahu, že sa pokúša čeliť faktami oficiálnej propagande a režimným dogmám. A pánu Šimečkovi za odvahu, s ktorou režimnými floskulami čelil faktom….
Ale chcel som aj pripomenúť jednu z epizód Husákovho štátnického rozhľadu. V prvých rokoch vazalskej Slovenskej republiky ho vedenie strany úkolovalo, aby organizoval medzi študentami odpor voči klerikálnemu režimu. Mladý G. Husák, úlohu odmietol, s odôvodnením, že mladých intelektuálov, bude Slovensko potrebovať po páde kolaborantského režimu….
Pochopiteľne, spoznajúc ma, moju zdvihnutú ruku moderátor ignoroval. Možno- tak, ako ja – si spomenul na spoločnú diskusiu v Slovenskom rozhlase, v novembri 1989. Možno v archíve RTVS, záznam ešte niekde bude. K priebehu live diskusie – aby to nevyznalo, ako samochvála- sa nebudem venovať. Pripomeniem len nástojčivý pocit, ktorý vo mne zlostný, agresívny prejav mladého Šimečku vyvolal. Hovorila z neho ukrivdenosť, ktorú ako syn disedenta pociťoval. Hovorili z neho všetky nezjedené bifteky a lokše, obnosené šaty, neabsolvované pobyty pri Čiernom mori. Zo svojho ponurého mládenectva neviinil svojho otca a jeho vedomé aktivity,, ale režim, ktorý sa neriadil predstavami Šimečku staršieho.. Resp. riadil sa jeho pokynmi, pokiaľ doktor Šimečka starší bol ešte oporou socialistického režimu, docentom na VŠ, lektorom marxisticko- leninskej filozófie.
Martin.M. Šimečka, priateľ pána Sorosa ( ako ho predstavujú jemu blízke média a usvedčuje fungovanie Nadácie Milana Šimečku) „griloval“ mladého historika drsnými a tvrdými útokmi. Grilovačka, za akú by sa nehanbil, ani podvýbor amerického senátu pri schvaľovaní Trumpovho nominanta na riaditeľa CIA.
Michal Macháček mi spravil náladu. Rehabilitoval českú politickú kultúru brilantným spôsobom. Keď som sledoval, v českej prezidentskej kampani, trápnosti „profesora“ Drahoša, získal som dojem, že v Prahe môže byť kaviarňou zvolený za českého prezidenta aj vybraný parez zo Šumavských lesov. A mladý historik vecne, precízne, korektne reagoval na otvorené i skryté ataky. Umne vodil Šimečku za krúžok v noce do priestorov, kde ho usvedčoval z povrchného vzdelania, tendenčnosti, a neobjektívnosti. Laureát, vždy keď mu to došlo, zabučal ako trafený tur, otriasol a zaútočil z druhého boku. Až pokiaľ nezistil, že stratil posledné zvyšky dôstojnosti a odovzdal určovanie charakteru diskusie publiku.
Trocha som pri premýšľaní o ich práci a činnosti, ľutoval nadaných intelektuálov ( Macháčka s Husákom, Perného s Novomeským), že zúžením svojej orientácie na jednotlivé osobnosti môžu stratiť svoju kompetentnosť a kvalifikáciu stať sa lídrami svojej generácie. Revidujem svoj názor. Obaja rastú. V pochopení doyenov našej ľavice získavajú morálnu i odbornú úroveň.
Michal Macháček sa mi prezentoval – videl som ho vystupovať na troch verejných akciách – ako potencionálny kandidát na českého ( česko-slovenského?) prezidenta. Rozumie čeko-slovenským vzťahom lepšie, ako Beneš,Novotný či Havel. O spolužití Čechov a Slovákov má lepšiu predstavu, ako Dubček, Biľak či Kiska. Je to hotový politik, ktorý zrením iba získava svojskú „arómu“ prežitej skúsenosti.
Nielen na tejto besede ma potešila aj atmosféra v publiku. Pripúšťam, že v zložení ovplyvnenou témou, naznačuje však dôležitú kultúrnu zmenu. Bezduchá ( americkými marketingovými metódami poznačená) oficiálna propaganda sa dostáva za rámce tolerancie slovenskej intelektuálnej obce. Hlúpy antikomunizmus už oslovuje len režimných deputátnikov. A neviem ani o žiadnej relevantnej skupine akademikov, ktorá by sa prezentovala niečim iným, ako papagájovaním, českého či poľského antikomunizmu.
Že by sa blýskalo na lepšie časy?….