Myslím, že tretí sektor ( žijúci najmä zo sponzorstva zahraničných mocenských centrál) mimovládne organizácie ( financované vládnymi grantami) , ale aj Pavol Demeš, Martin Bútora a nižšie agentúry ako Šebej, Osuský či Dostál na tento rok dostali jasné pokyny.
Pokračovať v rozbíjaní spoločnosti.
Otvárať, čo najviac, sporných medzigeneračných, sociálnych a kultúrnych sporov. Ide o to, že súčasný systém môže ohroziť iba dobre organizovaná masová organizácia. Preto je potrebné rozdeľovať ľudí na mladých ( tvorivých, rozumných, perspektívnych) a starých (zbytočných, so zaostalým myslením, parazitujúcim na dynamickom vývoji spoločnosti), Východniarov z Košíc a Prešova , a Východniarov v Bratislave. Rozhádať ľudí na legalizácií marihuany, LGBT, na právach domácich zvierat, názoroch na harašment, gender, či na sympatiách a strachu z Ruska… Rozhádaná pospolitosť sa nesmie zhodnúť v ničom – ani v tom, či konzumácia vajec škodí alebo je potrebná, či v mlieku má byť aj mlieko…
Naopak, obrana mocenského aparátu má najvyššiu prioritu. Nikto nesmie siahnuť na „slobodu“ médií ( právo odstreľovať nepohodlných a neposlušných, zasievať nevraživosť, manipulovať realitu, obchádzať fakty a propagovať dekadentnú kultúru a oficiálnu politiku). Rovnako chránenená musí byť „nezávislosť“ justičného aparátu ( najmä právo ohýbať paragrafy, podľa záujmov oligarchie a zahraničných obchodných a mocenských záujmov). Seneca vtipne poznamenal, že „mnoho zákonov, robí mnoho vinníkov“. Potom o vine a nevine rozhoduje politická vôľa. Všetko je v režime „chránených údajov“ , iba vládne inštitúcie spravodajské orgány môžu vyberať ciele pre „spravodlivosť“. Neprehľadný a zdĺhavý právny systém umožňuje odmeňovať toleranciou poslušných a rýchlo perzekvovať nepohodlných. V mútnych vodách, naviac, notári, exekútori, prokurátori a sudcovia lovia tučnú korisť. Pokiaľ sa venujú iba svojim obchodným záujmom, ako minister R. Kaliňák, sú prakticky beztrestní ( trestanými budú tí, čo im nedajú pokoj…).
Diskreditovať
Masovú organizáciu je možno vytvoriť len na základe silnej ideologickej paradigmy. Národnej, náboženskej alebo sociálnej. Mediálne útoky, sprevádzané politickým nátlakom a podporované kaviarňou ( režimní spisovatelia, herci a celebrity) diskreditujú náboženský dogmatizmus (a pedofíliu), nacionalizmus ( pochopiteľne fašizoidný) a socialistické či komunistické ídeje (nálepkovaním totalitarizmami). Naďalej sú ideály nebezpečné. Politické strany, ktoré sa tvária, ako ideologicky orientované, sú spravidla napadnuté parlamentnou demenciou. Ich lídri snívajú okrem ideálov aj o poslaneckej imunite, platoch, zdravotnej starostlivosti a diplomatických pasoch. Náboženskí a národne orientovaní politici sú spravidla aj vydieratelní, alebo aspoň obklopení perepúťou diskutabilných politických súputníkov ( V. Mečiar, J. Slota).
Pozornosť teda sústreďujú médiá, tretí sektor a celá piata kolóna na diskreditáciu komunistických ideálov a socialistického pokusu. Je ešte stále neporovnateľne príťažlivejší, ako stále viac degenerujúci kapitalizmus. Státisícom bez práce, núteným pracovať za žobrácke mzdy, či opúšťať deti a rodičov pre podradnú prácu v zahraničí sa model plnej zamestnanosti s vysokou mzdovou úrovňou bez extrémov ( najvyššie platy mali baníci, letci a vedci – nie bankári, politici a iní zlodeji) javí príťažlivý. Rodinám s deťmi, ktorých bankové hypotéky a pracovná neistota dostali do nezávideniahodnej situácie otrokov, použiteľných na čokoľvek, sa musí pozdávať systém prideľovania bytov. Bytov s nízkym nájomným ( menej ako 5% príjmu) s bezúročnými mladomanželskými pôžičkami, z ktorých sa pri narodení dieťaťa odpisovala cca šestina istiny a detské ošatenie, či potraviny bez DPH, s dotovanými cenami, musia sa zdať ako rozprávka z iného sveta. Dôchodcovia, ktorí režim zažili, ťažko znášajú doplatky k liekom a správy o „ziskoch“ zdravotných poisťovní, lebo poznali systém v ktorom lieky, nemocnice, lekári boli naozaj zadarmo.
Diskreditovať socializmus je potrebné lebo by niekoho mohlo napadnúť, že bolo hlúpe rozbiť družstvá a jesť drahé a nezdravé potraviny z obchodov, ktoré zisk vyvážajú. A že nebolo múdre štátne podniky, ktoré financovali kvalitné školy, dôchodky a celý systém sociálnych benefitov ( dotovaná doprava, potraviny a pod.) odovzdať do cudzích rúk ( často tiež štátnych firiem ako nemecké telekomunikácie, či talianske elektrárne) alebo súkromným žralokom, ktorí platia žobrácke mzdy a zisky vyvážajú do daňových rajov.
Na škodu veci, socializmus sprevádzali aj chyby a hlúposti.
Jeho propagátori by sa nemali nechať zlákať lákavou predstavou chyby tajiť, či neuznať. Naopak je potrebné povedať, že chyby naozaj znechucovali občanom socializmus. Treba však odlíšiť nevyhnutné povojnové odstránenie politického vplyvu kléru, ktorý sa spojil s vazalským polofašistickým vojnovým štátom, s tisíckami obetí a prudériu kariérnych štátnych úradníkov ( vo funkciách, akú mal napr. Kiskov otec). Miesto práce vykazovali svoje protináboženské aktivity a obmedzení politici v tom nachádzali svoje „úspechy“. Je potrebné povedať, že to bolo v rozpore s ideálmi aj cielmi komunistickej strany. Aj administratívne zľahčovanie demokratických pravidiel podkopávalo systém. Namiesto politickej práce, otvorenej diskusie, pochopenia kritických hlasov bolo ľahšie vymýšľať administratívne pravidlá znemožňujúce ľudovú demokraciu. Táto kritika je namieste aj napriek tomu, že dnešný pseudodemokratický systém je ešte vzdialenejší demokratickým ideálom. Často sa zdôrazňujú obmedzenia v cestách do zahraničia. Opäť – administratívne bariéry nahradzovali racionálne dôvody. A to napriek tomu, že boli vo svete rozdelenom železnou oponou spustenou Trumanom a Churchillom vo Fultone, dôvody pre opatrnosť. Prof. I.Sviták upozorňoval na tendenciu verejnosti povrchne vnímať skutočnosť. Povedal mi to v súvislosti s prokapitalistickým nadšením, ktoré zaznamenal po prevrate v roku 1989. Upozornil, že Mexiko alebo India boli vždy kapitalistické a ich bieda je nezmerná. Aj ja som v Paríži videl nielen Champs Elisyés, ale aj slumy ma predmestí, s pivničnými bytmi a špinou, clochardov ohrievajúcich sa v handrách na vetrákoch . Naši „umelci“ však prinášali idealizovaný obraz z recepcií, na ktoré ich na Západe účelovo pozývali. A nakoniec- aj dnes si opäť väčšina môže nechať zájsť chuť na karibské pláže ( pravda, ak nie sú „dobrými anjelmi“ s úžerníckym biznisom, alebo poslancom).
Ideály komunizmu sú živé a príťažlivé.
Ľudia by ihneď menili….
Preto by sa mali propagátori pokrokového socializmu mali sústrediť na súbor záruk, že ideály neprepachtujú znova oportunistické elity, ktorým na režime nezáleží. Kapitál, zahraničný kapitál bol až prekvapený, aký bezcharakterní sú nomenklatúrni oportunisti. Helmut Kohl, vo svojich pamätiach neveriaco opisuje, ako prišiel do NDR jednať s rovnocenným partnerom a našiel oportunistov, ktorí nemali iný záujem iba v novom režime si udržať staré postavenie. Preto sa aj takéto elity (bratislavská „pražská“ kaviareň“) javia ako škodná dvoch režimov. Pravda je však, že lížu každú labu, ktorá ich kŕmi. Spoliehať sa na ňu je ako chodiť do kurzu chodenia po vode. Môže to byť naveky, môže to stáť tisíce, môžete sa usilovať ako chcete, nikdy sa to nenaučíte…..
Verejnosť potrebuje uchopiť moc do vlastných rúk.
Žiadať demokratické usporiadanie a vylúčenie deformácií – sily médií a oligarchie z rozhodovania o celospoločenských, celonárodných verejných otázkach.