Nechcem sa nechať vmanévrovať do pozície nekritického fanúšika Jozefa Visiaronoviča, ale nemôžem ani mlčky tolerovať, ako naivne pomáhajú budovať „aktivisti“ zlomy v jednote antiglobalistickej opozície, projektované buržoáznou historiografiou a sociológiou.
Je rozumné sa z chýb budovania socializmu pod vedením JVS poučiť, treba ich dôsledne rozobrať a posúdiť. Tu je principiálne rozdielny postoj buržoáznej a komunistickej kritiky Stalina. Buržoázií vadí, že Sovieti porazili intervenčné jednotky a bielogvardejcov v Rusku, že zaostalú krajiny industrializovali, odstránili analfabetizmus, kultúrne a politicky pozdvihli na svetovú veľmoc. Ironicky konštatujem, že najviac „obetí stalinizmu“ vyprodukovali transatlantickí historici (ktorým v súčasnosti zdatne sekundujú miestni oportunisti Historického ústavu SAV) Obete stalinizmu totiž „vyrábajú“ na objednávku ideologických centrál v miliónových „sériách“. Nezaťažujú sa prameňmi, za „gulagy“ a „ukrajinskí hladomor“ vŕšia psedudohistorici a mediálni manipulátori hŕby mŕtvol „na politickú objednávku“. Niet pochýb- obete boli, aj vďaka chybným rozhodnutiam, ale ich počty sú produkty propagandistických schém a nemajú žiadny relevantný historický podklad. Je známe, že počet obyvateľov Sovietskeho Ruska od porážky cárskeho režimu a nastolenia sovietskej vlády pravidelne a plynule rástol, a to aj v období tzv. „ukrajinského hladomoru“. Pri pohľade na štatistiky možno jednoducho odčítať, že v Rusku si v 20, storočí najväčšie obete vyžiadal cársky režim a zahraničná intervencia, Hitlerom vedená západoeurópska genocída v II.WW a americko-jeľcinovská deštrukcia ZSSR. Štatistiky OSN nepustia…( ani oficiálnych slovenských historikov z reťaze). Aj trockistická kritika „guľagov“ má okrem racionálnej kritiky, krátke nohy. Ako každá lož. Gulagy nebudoval Stalin, ale v Rusku boli súčasťou cárskeho režimu a správy Sibíre. Vcelku nechápem trockistický názor na ich fungovanie. Transibírsku magistrálu mali dokončiť ( začal ju cár Aleksander III) petrohradskí robotníci a mali vydať vládu v Rusku porazeným a zajatým bielogvardejcom? Alebo bolo prirodzené, že tomu bolo naopak? Nemali byť odporcovia režimu, ktorí sa dopustili násilných činov internovaní na Sibíry, ale bolo ich treba zaradiť do VUML ( a dúfať, že po preškolení z ML sa vzdajú svojich majetkových nárokov a budú obetavo budovať socializmus)? Ak sa pozrieme na zaobchádzanie s odporcami v britských koloniách, v španielskej občianskej vojne, vo fašistickom Nemecku boli skutočne stalinove „gulagy“ tým najhorším „riešením“?….Ahistorickí paušálni kritici gulagov mi pripomínajú spôsob rozmýšľania Marie Antoinetty ( keď sa jej donieslo, že sa v Paríži vzbúrila chudoba, lebo nemá dosť chleba, reagovala začudovane – prečo nejedia koláče?,...). Aj ukrajinský hladomor je uvádzaný bez kontextu ( okrem toho, že jeho obete sú vyrábané v Poľsku a Prahe). Pri programe industrializácie potrebovalo sovietske Rusko nakupovať technológie na Západe. A predstavte si, odmietli im predávať lokomotívy, turbíny, stroje za zlato a suroviny a žiadali výhradne úhrady obilím…! V rovnakom čase ponúkali USA svoje obrovské prebytky pšenice do Anglie len za cenu dopravy…Skončilo v mori. Pritom v USA hladom zomrelo počas veľkej krízy 5 milionov ľudí ( čo je viac ako dvojnásobok ukrajinských mŕtvych, vyrobených na objednávku) . Možno povedať, že studená vojna začala už v tridsiatych rokoch…Pre Rusko bola industrializácia otázkou života alebo smrti. Zaplatilo krutú cenu, ale nenesú na tom vinu aj euroatlantické veľmoci, ktoré tie obete žiadali?
Zrejme Stalin trpel stihomam, ale nie je na základe diverzie a intervencie, prepadnutia Hitlerom, zrady spojenectva studenou vojnou, ten pocit odôvodnený?
Mne na Stalinovi ( pri všetkom rešpekte k jeho historickej roli) tiež niečo vadí. Myslím, že na rozdiel od Lenina príliš preferoval materiálne otázky (obranyschopnosť, energetickú a potravinovú sebestačnosť) pred politickými prednosťami socializmu (stotožnenie sa verejnosti s ideálmi a budovaním novej spoločnosti). Napriek progresívnej koncepcii novej ústavy ZSSR – uprednostňoval ekonomické riešenia pred politickými. Nemal Leninov talent na krok späť, aby sa dali urobiť dva kroky vpred. Stalin, tiež podľa mňa, nemal dostatočný rešpekt voči „nekomunistom“. Sám presvedčený, nedokázal tolerovať, že ľudia s intelektom môžu mať iný názor. Poškodil tým myšlienky a deformoval prax, dospelo to až k formalizácii vedúcej úlohy strany a nízkej úrovni vnútrostraníckej demokracie.
Ospravedlňujem sa obom stranám sporu o Stalina. Na malom formáte sa nedá vypočítať – exaktne, matematicky či politicky – klady a zápory. Pre obe strany však hovorím – Stalin svoju historickú roľu zohral a jeho úspech mu už ani najradikálnejší kritik 60 rokov po smrti nezoberie. Je tu však boj o jeho odkaz. On viedol Sovietsky zväz pri jeho premene na rozvinutý priemyselný štát, so vzdelanými občanmi, viedol ho vo víťaznej vojne proti západoeuropskej intervencii, obhájil ho vo svete, kde sa stal najmä pre koloniálne ovládané krajiny symbolom slobody. Z jeho chýb a omylov sa musíme poučiť, nie však zničiť odkaz, ktorý máta súčasnú globálnu elitu.