Už to nie je tak, ako keď to ( odchádzanie) začalo: vtedy ma koplo úslovie( Dušana Longauera): „Juraj, už rúbu v našom lese“…..
Priatelia ( i nepriatelia) mojej generácie odchádzajú ( aký eufemizmus pre nebytie). Zakaždým ma zrazí porovnanie, akú dôležitosť prikladáme vlastným životom a akou smietkou, bodkou sme v prúde času. Žijeme ? … V zlomku času vesmírneho sa nedá naša existencia ani zamerať, v geologickom čase naše životy nemajú stopu, v histórii druhu sme mihom oka, v našej civilizácii plesknutím dlaní. Dokonca v našej rodovej histórii ( kto vie o svojich praprarodičoch, viac ako ich krstné mená?) sme len krátkou epizódou, zaznamenanou rodičmi a deťmi. Odsúdení k zabudnutiu.
Žijeme len v rešpekte rodiny, priateľov.
Preto naše svedectvo o priateľoch ( odídených) je pokusom mávnuť motýlím krídlom nad priateľovou pamiatkou.
Jána Janíka som si vážil.
Preto, že mal charakter a osobnú silu. Preto, že sa o neho dalo oprieť a stáť na pevnej zemi. Spoznal som ho ako predsedu Zsl. KV SZM. Sprvu som ho obchádzal, ako na zem spadnuté drôty vysokého napätia. Za čas som zistil, že Jano nie je „synom tajomníka ÚV“ ale skvelým, inteligentným a čestným človekom. Nespomeniem si na nič, čo by som mu chcel vytknúť. Bol autoritou ( tak trochu, napriek predurčeniu) svojou integritou. Bol som na neho hrdý, keď po prevrate, neplakal nad pretrhnutou kariérou. Obhájil vedeckú ašpirantúru, mal prax aj výsledky, morálne kvality aj vzdelanie pre najvyššie stranícke a štátne funkcie. Navliekol sa do montérok a roky s partiou,ktorú viedol natieral v Dimitrovke potrubia (dobrá robota, keď za šesť rokov natreli všetky, mohli začať od začiatku…). Ani slovo ľútosti, či nespokojnosti, stoicky prijímal „revolučnú“ nespravodlivosť . Po rokoch som ho stretol, ako riaditeľa zastúpenia nemeckej firmy na Slovensku. Paradoxne nemeckí kapitalisti mu dali príležitosť uplatniť vynikajúce manažérske schopnosti. Je len ďalšou tragickou kockou skladačky slovenskej poprevratovej tragédie, že Slovensko nedokázalo využiť jeho talent. Alebo to bolo aj v tom, že Jano bol komunistom, nielen rodom (genetikou), ale aj svojim sedliackym rozumom. Pripomínam si, ako mi hovoril o poradách v Nemecku, keď sa korporátni lídri zaujímali o jeho názor s výzvou,“čo na to komunisti?“. Jano nezapieral svoje vierovyznanie, a jeho odbornosť rešpektovali aj v príkladnej „kapitalistickej“ veľmoci.
Jano mal veľký dar- dokázal veľké veci, veľké ídee, nielen ctiť, ale vždy ich poľudšťoval, robil z akademických exhibícií, denný chleba. Veľký dar, ktorým tešil ľudí okolo seba. Až do nedele 31.júla 2016. Týždne v kóme, po zranení, keď ho na prechode zramoval nepozorný vodič, skončili smrťou…
Česť Tvojej pamiatke, súdruh, priateľ, muž Ján Janík!