Traduje sa, že keď referoval Kosygin, kto prišiel vyjednávať do Moskvy po vstupe vojsk, oznámil že z Prahy priletelo „neskoľko durakov i odin Gusak“ ( niekoľko hlupákov a jeden Husák). Asi sťažka overiť, či sa historka zakladá na pravde, ale nedá sa odškriepiť, že sa rozšírila aj preto, že nejeden z nás to považoval za možné.
Gustáv Husák sa skutočne svojim intelektom i zanietením pre vec vynímal z plejády kancelárskych myší straníckeho aparátu. V jeho živote ojedinelá zmes charakteru a rozumu spôsobila, že obstál za prvej republiky,v protifašistickom odboji, pri obnove Československa, v hone na buržoáznych „nacionalistov“, v obrodnom procese, v normalizácii a na sklonku života – oslabený vekom- zvládol aj pád reálneho socializmu.
Nadchádzajúce výročie jeho narodenia ( pozvaní sú na nedeľu 10.1.2015 na 14.00 hod na Dúbravský cintorín všetci jeho priaznivci) ma inšpiruje k zamysleniu sa čo by asi dnes povedal ( a spravil).
Mal som zvláštne šťastie: strávil som s ním dva dni v rozhovoroch ( 10. a 11.11.1989 na Celoštátnej vysokoškolskej konferencii v Prahe – ako predseda slovenského UV SZM som mal na starosti len jeho – a obaja sme mali málo „povinností“. V centre diania bol Vasiľ Mohorita, M. Jakeš a L. Adamec, my sme sa mohli venovať glosovaniu vtedajšej politickej situácie)
Trúfam si povedať, že by sa Gustav Husák príliš „nevzrušoval“ nad súčasnou biedou slovenskej politiky a úpadkom Slovenska. Nie preto, že by mu na tom nezáležalo, ale preto, že bol bytostne presvedčený o zviazaní pokroku a ídeí, ktorým veril a rozumel. Komunizmu, socializmu, marxizmu, leninizmu. Nikdy nepochyboval o ich historickom úspechu. Dlhú a nudnú ponovembrovú politiku by možno vnímal ako trest, nadčasovú spravodlivosť za hlúposť, s ktorou sme prehajdákali politický potenciál, ktorý nám zverila história do rúk. Ako „pokánie“ za chyby, ktorými sme sa spreneverili zápasu komunistov za lepší svet. Určite by sa ani nevyviňoval z vlastných omylov a chýb ( ani ja tak za seba nečiním…). Asi by ho mrzelo, kam sa zatúlala redakcia „jeho“ Nového Slova, ako politicky pokleslo a oportúnne sa správali nádejní mladíci „obľúbeného“ Plevzovho Ústavu marxizmu-leninizmu ( S P. Weissom som sa zoznámil, keď mi ho ako stážistu predstavil Ľ. Pezlár, P. Kanis “slúžil” rovnako u P.Trvalu. Tajomník ÚV KSS mi potom medzi štyrmi očami povedal, že pripravuje PW na ministra kultúry…). Srdce by mu možno zvierala bolesť nad sektárstvom a intrigami súčasného vedenia KSS, rozdeľujúcimi neveľké komunistické hnutie (pripomeniem len Husákovu snahu po spájaní síl viď napr. jeho iniciatívu – Zjazd mladej slovenskej inteligencie v Tr. Tepliciach 1932).
Napriek ošiaľu verejnosti ( a on rozumel slovenskej duši ako málokto) by nesedel za pecou. Rešpektoval by ošiaľ ( a ospravedlňoval), s ktorým sa Slovensko „europeizuje“ a „atlantizuje“, ako prežúva hlúpe liberálne heslá o „múdrom“ trhu, privatizácii a úlohách „elity“. Nemíňal by energiu na zbytočné „volebné“ avantúry a parlamentné inscenácie. Ako rozumný politik, by inventarizoval vlastné rady, rekonštruoval by politickú organizáciu na podporu komunistického programu. Ako mi raz baťko Mináč povedal: „zachraňoval by ľudské zdroje“. A som presvedčený, že by koncentroval pozornosť na dve kruciálne oblasti politiky. Neuznal by antikomunistickú analýzu minulého – reálnosocialistického režimu – ani by ju neopakoval, ani by neorganizoval prestrelky s jej hlúpymi autormi. Sústredil by sa na precíznu marxisticko-leninskú analýzu chýb a omylov. Nie pre masochistické potešenie, či demonštráciu vlastných deficitov, ale preto, aby sa neopakovali, aby sa nereštaurovali podmienky, ktoré ich spôsobili. A ako moderný politik, by sa intenzívne zaoberal tendenciami modernej civilizácie. Komunisti boli úspešní, keď boli moderní aj v tom, ako videli svet a jeho vývojové tendencie.
Možno sa pletiem, možno idealizujem, možno mu vkladám vlastné úvahy. Ale neviem si predstaviť G. Husáka ako aktivistu oportúnnej SDĽ, alebo ako liberála zúčastňujúceho sa rozoberania slovenského priemyslu a poľnohospodárstva, ako privatizéra a aktivistu sionisticko-amerického miliardára.
Skutočne mi na súčasnom Slovensku práve chýba „… odin Gusak“.